Spomienka na Ladislava Bartolomeidesa

Dnešný deň je výnimočný. Nie preto, že by nám kalendár pripomenul ďalšie výročie, ale preto, že sa dnes v duchu vraciame k jednému zo svetiel našej duchovnej a kultúrnej histórie – k pamiatke farára Ladislava Bartolomeidesa, od ktorého smrti uplynulo práve 200 rokov. Bartolomeides však nebol len 42 rokov farárom v Ochtinskom cirkevnom zbore; on bol aj učiteľom, historikom, vyrábal mapy a zaoberal sa výskumom jaskýň Plešiveckej planiny a napísal množstvo cirkevných i historických spisov. Naozaj významný človek a jeho život i pamiatku je potrebné zachovať pre nasledujúce generácie.  Na dnešnej slávnosti nechceme len  obdivovať, čo všetko vykonal – predovšetkým chceme dnes  prostredníctvom jeho života  hľadať   smer pre ten náš život.  Lebo v každej skutočnej spomienke sa ukrýva aj tichá výzva: pokračuj, kde on prestal.

Dnešnú výzvu nášho biblického textu - požehnaná je pamiatka spravodlivého -vnímame veľmi konkrétne. Farár Bartolomeides nežil pre vlastnú slávu; on žil pre službu. Žil pre službu Bohu ale aj ľuďom. Slúžil Bohu - ako farár, kazateľ, ako duchovný a to v naozaj neľahkých časoch. Na druhej strane slúžil ľuďom ako učiteľ, historik, spisovateľ a aj bádateľ. A v neposlednom rade slúžil pravde ako ten, ktorý sa celý život učil, tvoril a premýšľal...

... bol farárom, ale zároveň učiteľom, historikom, geografom i bádateľom. Bol duchovným pastierom, vedcom a intelektuálom.  Mal pastierske srdce a učiteľskú dušu. Bol človekom slova; toho slova, ktoré potešovalo nad hrobom, usmerňovalo pri spovedi, budovalo a posilňovalo pri krste či sobášoch. Ako kazateľ zvestoval evanjelium, tú radostnú zvesť o Božej láske k hriešnemu človeku. Jeho život bol dôkazom toho, že duchovno a intelekt patria spolu a sa navzájom obohacujú. Nie každý farár sa stane vedcom. Nie každý učiteľ ostane aj pastierom. No Bartolomeides všetky tieto úlohy spojil do jedného harmonického celku. On nevidel v tom  rozpor a to preto, lebo vedel, že pravda je Božia či už ju nachádzame v evanjeliu, v dejinách alebo v prírode. Službu, ktorú konal, bola vždy zameraná na dobro iných.   On neostal zatvorený za dverami fary, neostal stáť iba na kazateľnici, ale on šiel aj do terénu - mapovať krajinu, skúmať jaskyne , hľadať poznanie v knižniciach.

Bratia a sestry, dnes sa ľudia často pýtajú: čo z toho budem mať ja? - farár Bartolomeides je svedectvom opačného prístupu  a opačnej otázky: - čo môžem ja dať druhým? Jeho odkaz pre dnešok, aj po dvesto rokoch po jeho smrti, je jasný: pozýva nás k službe - vernej, nezištnej a vytrvalej.   

Ako učiteľ a historik formoval mysle a premýšľanie ľudí a ako kazateľ a farár formoval srdcia ľudí. Teda už vtedy, dávno pred nami   pochopil, že nestačí len vedieť ale aj rozumieť a najmä treba žiť v súlade s tým čo človek vie a v čo človek verí...

...a my, bratia a sestry vieme v čo a koho veríme. Sme tesne po Veľkej noci ešte tento týždeň sme hovorili o tom,   že naozaj, vskutku vstal Pán. Kráčali sme po ceste s Emauskými učeníkmi, s ktorými vzkriesený Kristus šiel kus cesty no oni Ho najprv nespoznali, až keď spolu stolovali, keď Ježiš vzal chlieb, lámal a podával im ho, vtedy Ho spoznali, vtedy im to doťuklo, že to bol vlastne Ježiš, že On naozaj vstal z mŕtvych, tak ako to bol aj sám povedal. A v toto mi dnes veríme, že Ježiš porazil smrť; Jeho hrob je prázdny. Ježiš žije! Toto je tá blahoslavená viera, že blahoslavení sú tí, ktorí nevideli a predsa vo vzkrieseného uverili.

A presne takýmto zvestovateľom evanjelia, radostnej zvesti, bol aj Bartolomeides. Jeho viera nebola iba súkromnou vecou, ale hybnou silou každej jeho činnosti. Kristus pre neho nebol len postavou minulosti, ale živý Pán prítomnosti. Preto bol aj on sám živým svedkom evanjelia. V dnešnej dobe, keď je často viera považovaná za niečo zastarané, potrebujeme znova objaviť takýchto  silných zvestovateľov. Takých, ktorí nielen hovoria o Kristovi, ale Ho žijú. Tak ako to robil Ladislav Bartolomeides. Krista nehlásal len z kazateľnice – zvestoval Ho svojím životom. Vo svojej učiteľskej práci ukazoval na Toho, ktorý je Pravda. Svojimi historickými dielami svedčil o Božom vedení v dejinách. Keď mapoval krajinu a skúmal jaskyne, ukazoval krásu stvorenstva, ktorú stvoril Boh. A keď písal, vždy mu šlo o to, aby pravda a svetlo prenikli do srdca človeka. 

My dnes s pokojným svedomím môžeme povedať, že pamiatka spravodlivého je požehnaná – to znamená, že keď si spomenieme na človeka, ktorý žil čestne, láskavo a verne Bohu, v srdci sa nám rozhostí vďačnosť a úcta. Takýto človek nežil pre seba, ale pre iných.  Ľudia si ho pripomínajú s úctou, jeho príklad ich povzbudzuje, jeho život sa stáva svetlom pre ďalšie generácie.  Na druhej strane: meno bezbožných spráchnivie. To znamená, že sláva a vplyv toho, kto žil sebecky, bez úcty k Bohu a bez lásky k ľuďom, sa rýchlo vytratia. Meno, ktoré bolo možno kedysi známe, stratí lesk a pohltí čas. Každý človek, vrátane nás,  zanechá nejakú stopu – otázka je, akú. Bratia a sestry, táto jedna veta z Biblie,  nás pozýva žiť tak, aby aj po nás ostalo niečo dobré a pekné. 

Ako som sa pripravovala na dnešnú slávnosť, musela a chcela som si naštudovať  niektoré veci o ochtinskom farárovi, ktorý tu pred 200 rokmi zomrel. A zistila som, že to bol úžasný človek s obrovským rozhľadom a túžbou po vzdelaní nielen pre seba ale aj pre mladú generáciu; napísal niekoľko učebníc, napísal prvé učebnice zemepisu a prírodovedy - veď  to je niečo úžasné, že my tu na Gemeri máme takého osobnosti a vďaka Bohu a ľuďom dobrej vôle, že sa na nich nezabúda; čo je veľmi dôležité pripomenúť je to, že písal alebo chcel písať v reči, ktorá bola blízka obyčajným ľuďom a tak písal v slovakizovanej češtine, ktorú mi poznáme ako jazyk Kralickej Biblie.

Bol historikom v pravom zmysle slova – človekom, ktorý chcel pochopiť čas. Svojimi spismi zachytával udalosti a osudy, ktoré by inak upadli do zabudnutia. Vedel, že minulosť nie je mŕtva  ale bol presvedčený o tom, že v minulosti  ožívajú  príbehy ľudí, národa a cirkvi. 

Nezostával len pri slovách – Bartolomeides sa dotýkal sveta aj prakticky. Svojimi mapami pomáhal ľuďom orientovať sa v krajine. Svojimi výskumami jaskýň ukazoval, že aj tie najskrytejšie miesta zeme si zasluhujú obdiv a pochopenie. To je symbolické. Veď  koľko skrytých vecí je v každom človeku! A koľko zabudnutých ciest potrebujeme znovu objaviť – v spoločnosti, v cirkvi, v našom vnútri? Mapy, ktoré tvoril, nie sú len geografické. Aj jeho život bol mapou – cestou, po ktorej môžeme ísť. Cestou viery, práce, pravdy a služby.

Milí bratia a milé sestry, aký odkaz pre seba si zoberieme zo života farára Ladislava Bartolomeidesa? Žime tak, aby sme boli užitoční. Nečakajme  len na veľké výzvy – začnime tam, kde sme. Učme sa, premýšľajme, slúžme. Vychovávajme deti k láske,  pravde,  dobru, tradíciám a k tomu, aby nezabúdali na svoje korene a svoju minulosť, ktorá je tu na Gemeri naozaj veľmi botahá. Buďme ľuďmi, ktorí sú požehnaním pre svoje okolie.    Amen