.png)
dnes sa nám v našom kostole stretli dve udalosti, ktoré možno na prvý pohľad patria do dvoch rôznych svetov. Jedna nás vedie do školy a druhá do kostola. Jedna hovorí o nových zošitoch, učebniciach, učiteľoch a školských laviciach, druhá o našom chráme, o jeho histórii, o ľuďoch, ktorí ho pred rokmi stavali, o tých, ktorí sa oň starali a ktorí sa v ňom celé desaťročia stretávali s Bohom. Ale keď sa nad tým trochu zamyslíme, zistíme, že škola a kostol majú predsa len niečo spoločné. Oboje sú miesta, kde sa človek učí.
Do školy prichádza dieťa preto, aby spoznávalo svet. Učí sa čítať, počítať, premýšľať, poznávať prírodu, históriu, ľudí a všetko, čo človeka robí človekom. A do chrámu prichádzame preto, aby sme sa učili niečo, čo nám žiadna učebnica úplne nevysvetlí – učíme sa poznať Boha, dôverovať Mu, odpúšťať, ďakovať, niesť svoje starosti a veriť aj vtedy, keď všetkým veciam nerozumieme. Možno preto sa nám dnes tieto dve príležitosti stretli práve tu, v jednom priestore.
Keď si dnes pripomíname posvätenie nášho chrámu, vlastne si nepripomíname iba deň, keď bola postavená alebo otvorená jedna budova. Pripomíname si všetkých ľudí, ktorí pred nami pochopili, že človek potrebuje miesto, kde sa môže zastaviť, počúvať a učiť sa Božím veciam. Naši predkovia možno nemali všetky odpovede, ktoré máme dnes. Nemali internet, počítače ani všetky možnosti, ktoré máme my. Ale vedeli niečo veľmi dôležité: človek potrebuje Boha. A preto stavali chrámy, starali sa o ne a odovzdávali ich ďalším generáciám.
A možno práve preto je dnešný biblický príbeh taký blízky tejto chvíli. Keď Mária a Jozef priviedli dvanásťročného Ježiša do Jeruzalema, Ježiš zostal v chráme. Rodičia ho neskôr našli sedieť medzi učiteľmi. Počúval ich a pýtal sa. Nevidíme tam chlapca, ktorý musí všetko vedieť. Vidíme mladého človeka, ktorý objavuje, premýšľa, počúva a pýta sa.
A myslím, že toto je veľmi dôležité aj na začiatku školského roka. Lebo my dospelí niekedy od detí očakávame, že budú vedieť. Že budú mať správne odpovede, dobré známky, že sa nebudú mýliť. Ale možno by sme im mali oveľa častejšie povedať: Nemusíš všetko vedieť. Neboj sa povedať, že niečomu nerozumieš. Neboj sa opýtať. Neboj sa skúsiť niečo nové.
Veď práve otázkou sa často začína poznanie. Dieťa sa opýta, prečo je obloha modrá, prečo prší, prečo sa niečo stalo, prečo sa ľudia správajú tak či onak. A keď vyrastieme, niektoré otázky prestaneme klásť. Možno preto, že sa bojíme vyzerať tak, že niečo nevieme. Možno si myslíme, že už by sme všetko mali vedieť. A pritom život nám stále prináša nové situácie, v ktorých znovu zisťujeme, že nevieme všetko.
Ani o Bohu nevieme všetko. Ani životu vždy rozumieme. Nevieme, prečo niekedy prídu choroby, prečo sa niektoré modlitby splnia a iné nie, prečo musíme niekoho stratiť, prečo sa nám niektoré dvere zatvoria. Ale viera neznamená, že musíme mať odpoveď na každú otázku. Viera niekedy znamená mať odvahu kráčať ďalej aj vtedy, keď odpoveď ešte nepoznáme.
A práve to sa učíme aj v tomto chráme. Naše kostoly nie sú iba miesta, kam prichádzame vtedy, keď už všetkému rozumieme. Sú to miesta, kde sa môžeme pýtať, hľadať, počúvať a znovu objavovať Boha. Koľko detí sa práve v týchto laviciach prvýkrát dozvedelo, kto je Ježiš. Koľko ľudí tu prvýkrát počulo slovo, ktoré im neskôr pomohlo v ťažkej chvíli. Koľko modlitieb sa vznieslo z týchto lavíc a koľko sĺz tu ľudia vyplakali, keď nevedeli ako ďalej. A koľkokrát sa odtiaľto človek vracal domov s pocitom: „Ešte síce všetkému nerozumiem, ale viem, že na to nie som sám.“
Možno práve toto je najväčšia škola, ktorú nám chrám ponúka. Škola, v ktorej nemusíme dostať známku. Škola, v ktorej sa učíme dôvere. Učíme sa odpúšťať, ďakovať i začínať znova. Učíme sa, že nie všetko musíme zvládnuť sami a predovšetkým sa učíme, že náš život má zmysel aj vtedy, keď ešte nepoznáme všetky jeho odpovede.
Preto dnes myslime na naše deti, ktoré začínajú nový školský rok. Možno niektoré z nich prichádzajú s radosťou, iné s obavou. Niektoré sa tešia na kamarátov, iné možno premýšľajú, či všetko zvládnu. Prajme im, aby mali dobrých učiteľov, dobrých kamarátov a rodičov, ktorí ich nebudú iba tlačiť k výkonom, ale budú ich povzbudzovať v objavovaní sveta. A prajme im aj to, aby nikdy nestratili odvahu povedať: „Neviem, ale chcem to zistiť.“
A nám dospelým dnes chrám pripomína, že ani my sme neskončili so školou. Možno sme už dávno odložili školskú tašku, ale Boh nás stále učí. Každý nový deň nám môže ukázať niečo, čo sme ešte nevideli. Človeka, ktorého sme si doteraz nevšimli. Situáciu, ktorej budeme musieť nanovo porozumieť. Alebo jednoducho ďalší kúsok Božej milosti, ktorú sme predtým nedokázali vidieť.
A tak keď dnes vyjdeme z tohto chrámu, môžeme si so sebou odniesť jednu jednoduchú vetu: Nemusíš vedieť všetko. Stačí mať odvahu každý deň objaviť niečo nové.
Na začiatku školského roka nech túto odvahu dostanú naše deti. A na Pamiatku posvätenia chrámu nech ju dostaneme aj my. Aby sme sa nikdy neprestali učiť – ani v škole, ani v živote, ani vo viere.
A keď sa o rok, o desať či o mnoho rokov znovu stretneme v tomto chráme, možno nebudeme vedieť povedať všetko, čo sa medzičasom stane. Ale môžeme vedieť jedno: Boh bol s nami, keď sme sa učili, keď sme hľadali, keď sme sa pýtali, keď sme sa mýlili aj keď sme znovu začínali.
A preto je dobre, že tento chrám stále stojí. Aby sme sem mohli prichádzať. Aby sme mohli počúvať, pýtať sa a objavovať. A aby sme znovu a znovu zisťovali, že najdôležitejšie veci v živote sa človek neučí preto, aby všetko vedel, ale preto, aby vedel, komu môže dôverovať. Amen